Premlčanie a preklúzia - môže ísť o byty alebo iné reality či nehnutelnosti?
P r e m l č a n i e
Premlčanie (lat. inveteratio, starý inštitút rímskeho práva) ako právny inštitút vzniká v dôsledku uplynutia zákonom ustanoveného času na vykonanie, uplatnenie práva s tým, že oprávnený subjekt toto svoje právo nevykonal. Premlčanie práva spôsobuje nemožnosť jeho priznania zo strany súdu, ak povinný subjekt vzniesol námietku premlčania.
Inštitút premlčania sa mnohým často automaticky spája len s civilným právom, avšak premlčanie môžeme nájsť aj v trestnom práve, a to napr. pri premlčaní trestného stíhania, či výkonu trestu. Pokiaľ sa bavíme o civilnom práve, premlčanie je upravené tak v Občianskom zákonníku, ako aj Obchodnom zákonníku. Rovnako sa rozlišuje subjektívna a objektívna premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba sa počíta od momentu, kedy sa o rozhodujúcej skutočnosti, napr. vzniku škody, poškodený dozvedel. Objektívna premlčacia doba sa počíta od momentu, kedy nastala rozhodujúca skutočnosť, napr. vznikla škoda, teda nie od kedy sa o skutočnosti dlžník dozvie.
V Občianskom zákonníku je premlčanie upravené v § 100 a nasl., v Obchodnom zákonníku zase v ustanoveniach § 387 a nasl.. Všeobecná premlčacia doba v občianskom práve je 3 roky, avšak pri niektorých špecifických inštitútoch, ako je bezdôvodné obohatenie, či náhrada škody je táto lehota iná. Pri bezdôvodnom obohatení, resp. náhrade škody je premlčacia doba 2 roky. V obchodnom práve je zase všeobecná premlčacia doba až štvorročná.
Často k premlčaniu dochádza napr. v záväzkovoprávnych vzťahoch, v rámci ktorých vznikla oprávnenému pohľadávka, ktorú si však oprávnený včas neuplatnil žalobou na súde. Pokiaľ oprávnený uplatní svoje právo, hoci je už premlčané, súd mu ho môže prisúdiť, avšak len za podmienky, že povinná strana, teda dlžník, nevzniesla námietku premlčania. Súd na premlčanie neprihliada ex offo, teda z úradnej povinnosti, ale len na základe vznesenej námietky.
Podľa § 100 Občianskeho zákonníka, na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Treba podotknúť, že premlčaním právo nezaniká, len sa oslabuje v zložke označovanej ako nárok. V konečnom dôsledku dochádza k zániku nároku, pričom subjektívne právo trvá i naďalej v podobe tzv. naturálnej obligácie. Pre lepšie pochopenie problému, obligatio naturalis, teda naturálna obligácia v rímskom práve predstavovala dlh, ktorý nebol zabezpečený ručením a teda nebol žalovateľný. V neskoršom období išlo o hybrid medzi občianskymi záväzkami s plnými právnymi účinkami a morálnymi záväzkami, ktoré nebolo možné vymáhať právnou cestou. Pri premlčaní teda splnenie povinnosti závisí výlučne od dobrovoľnosti povinného subjektu, či svoj záväzok splní. Ak však povinný splnil svoj záväzok po uplynutí premlčacej doby, nie je oprávnený požadovať vrátenie toho, čo plnil, aj keď nevedel v čase plnenia, že premlčacia doba už uplynula.
Zákon pozná skupinu práv, ktoré sa však nepremlčujú. V prvom rade ide o vlastnícke právo. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105 Občianskeho zákonníka týkajúce sa práva oprávneného dediča na vydanie dedičstva (§ 485 Občianskeho zákonníka), nakoľko pri práve oprávneného dediča na vydanie dedičstva prisúdeného inému než oprávnenému dedičovi, premlčacia doba plynie od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa dedičské konanie skončilo. Nepremlčujú sa tiež práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá. Rovnako sa nepremlčuje právo veriteľa podať na súd žalobu na určenie splatnosti dlhu, v prípade, ak bola splatnosť ponechaná na vôli dlžníka, a to podľa § 564 Občianskeho zákonníka. Podľa § 387 ods. 2 Obchodného zákonníka, premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú. Ak nazrieme do Ústavy SR, hneď v jej úvode, čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, nájdeme jedno z najdôležitejších ustanovení, a síce že základné práva a slobody sú, okrem iného, nepremlčateľné.
Na plynutie premlčacej doby nemá vplyv skutočnosť spočívajúca v zmene v osobe veriteľa alebo dlžníka. Táto skutočnosť vyplýva z § 111 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba však nemusí vždy plynúť súvisle od svojho začiatku po jej zavŕšenie. Jej plynutie môže byť ovplyvnené rôznymi skutočnosťami, pričom podľa účinkov ide o:
· nezačatie plynutia, napr. § 113 Občianskeho zákonníka, ak ide o práva osôb, ktoré musia mať zákonného zástupcu, alebo o práva proti týmto osobám, premlčanie nezačne, dokiaľ im nie je ustanovený zástupca.
· spočívanie plynutia, teda dočasné zastavenie plynutia. Podľa § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie.
· neskončenie plynutia, v tomto prípade sa premlčanie predlžuje, až do splnenia určitej podmienky. Podľa § 113 Občianskeho zákonníka, druhá veta, už začaté premlčanie prebieha ďalej, avšak sa neskončí, dokiaľ neuplynie rok po tom, keď bude týmto osobám ustanovený zákonný zástupca alebo keď prekážka inak pominie.
· prerušenie plynutia, ak zákon predvída určitú skutočnosť a táto nastane, už uplynutá časť premlčacej doby sa stáva právne irelevantnou, tj. začína plynúť nová premlčacia doba, napr. podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka - ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť.
P r e k l ú z i a
Preklúzia je inštitútom, na prvý pohľad,
podobným premlčaniu. Prvý markantnejší rozdiel spočíva napríklad v tom, že
preklúzia ako taká, nie je upravená v zákone na jednom mieste
a jednotným spôsobom. Inak povedané, je „roztrúsená“ v rámci celého
zákona a na rozdiel od premlčania, nemá jednotne upravenú lehotu. Preklúzia
znamená zánik práva uplynutím prepadnej lehoty, t.j. lehoty výslovne
ustanovenej zákonom. Prekluzívne lehoty sú v oblasti občianskeho práva skôr
výnimkou, pričom dĺžka prekluzívnej lehoty je rôzna. Preklúziu možno rozoznať
najčastejšie podľa formulácie „inak právo zanikne“ a iným podobným
formuláciám.
Typickou prekluzívnou lehotou ustanovenou zákonom je napr. § 436 Občianskeho zákonníka, ktorý ustanovuje, že právo na náhradu škody na vnesených alebo odložených veciach sa musí uplatniť u prevádzkovateľa bez zbytočného odkladu. Právo zanikne, ak sa neuplatnilo najneskôr pätnásteho dňa po dni, keď sa poškodený o škode dozvedel. To znamená, že ak právo bolo v rámci 15 dní uplatnené, následne začína plynúť objektívna premlčacia lehota v trvaní troch alebo desiatich rokov. Prekluzívnou lehotou je napr. aj právo spotrebiteľa uplatniť právo zo zodpovednosti za vady u predávajúceho v určitej lehote. Ak v tejto lehote toto právo nie je spotrebiteľom uplatnené, zanikne. Podľa § 626 Občianskeho zákonníka Práva zo zodpovednosti za vady veci, pre ktoré platí záručná doba, zaniknú, ak sa neuplatnili v záručnej dobe. Preklúzia sa vyskytuje aj pri nájomných zmluvách. Podľa ustanovenia § 675 Občianskeho zákonníka Právo na odpustenie alebo na poskytnutie zľavy z nájomného sa musí uplatniť u prenajímateľa bez zbytočného odkladu. Právo zanikne, ak sa neuplatní do šiestich mesiacov odo dňa, keď došlo ku skutočnostiam toto právo zakladajúcim.
Rozdiel medzi premlčaním a preklúziou je evidentný:
· subjektívne právo zaniká, zaniká právo s nárokom
· súdy či iné príslušné orgány prihliadajú na preklúziu ex offo, teda z úradnej povinnosti
· plnením prekludovaného práva vzniká protiprávny stav, ak by sa plnila napr. prekludovaná pohľadávka, ten, komu sa plnilo, by sa bezdôvodne obohatil, išlo by o plnenie bez právneho dôvodu
· trvanie prekluzívnych lehôt je kratšie ako trvanie premlčacích lehôt.